Rozhovor s polskou umělkyní Ewou Latkowskou-Żychskou
- aktuality
- před 21 hodinami
- Minut čtení: 7
Ewa Latkowska-Żychska (nar. 1950 v Lodži) je poľská umelkyňa, ktorá momentálne pôsobí ako profesorka na Akadémii výtvarných umení v Lodži. Pred rokom 2000 sa venovala hlavne textilnej tvorbe, v súčasnosti pracuje najmä s médiom papiera, pričom tvorí autorské knihy a veľkoformátové práce pripomínajúce gobelíny. Všetky diela majú silný maliarsky základ, pričom jej abstraktné maľby mokrou papierovinou vznikajú postupným budovaním práce vo farebných vrstvách. Nasledujúci text je úryvkom z rozhovoru, ktorý sme spolu viedli počas mojej návštevy v Ateliéri papiera na ASP v Lodži.
Ewa Latkowska-Żychska so svojimi prácami
Prečo práve papier? Aká bola vaša cesta k papieru a prečo ste sa rozhodla pokračovať v práci s týmto konkrétnym médiom?
Bolo to úplne náhodou. Pracovala som s textilným umením, mala som a mám ho naozaj veľmi rada. Ale textil je hlavne o čase, jeden projekt trval v priemere rok. Všetko som si tkala sama, takže bolo pre mňa ťažké držať krok s vlastnými nápadmi a túžbou ich realizovať. Pretože textil bol trochu ako mantra, časovo náročný – človek musel len tak tak sedieť a nehýbať sa. Ale potom tu na akadémii nastala nová situácia: Karen Stahlecker prišla učiť papier v rámci Fulbrightovo štipendia a po rôznych nezhodách o tom, ako to zorganizovať, sa ukázalo, že som dosť otvorený človek, a tak som sa nakoniec starala o Karen ja. Toto Fulbrightovo štipendium zahŕňalo okrem iného aj založenie papierenskej dielne.
Na Akadémii nebol zvlášť veľký záujem o to, aby sa tu s papierom pracovalo, hlavne pretože nebol priestor a také boli časy. Ale stalo sa, že medzitým sa tento ateliér, v ktorom teraz sedíme, ktorý bol pôvodne určený ako farbiareň, prestal využívať – jednoducho už nebola potreba farbiť a zaberať pritom taký obrovský priestor. Bol približne rok 1998, na Textile už pre mňa nebolo miesto a začala som s organizáciou papierových workshopov, kam som chodila len cez víkendy, bola to akási „víkendová škola papiera“. A odrazu bola veľká potreba a veľký záujem študentov... Veľa ľudí, ktorí teraz pracujú na Akadémii, bolo mojimi študentami a chodilo sem na tieto papierové kurzy.
Asi preto, že v papieri je určitá mágia, je to ručná remeselná práca, teda niečo, od čoho sa svet z času na čas vzďaľuje, ale ja to považujem za veľmi dôležité vo výtvarnom umení. Pretože človek nemôže vymyslieť úplne všetko. Stále má ruky a interakciou rúk s hlavou tvorí artefakty. Vždy ma veľmi zaujímali takéto „vyrobené“ diela, pretože verím, že keď človek uvidí takýto ručne vyrobený artefakt s posolstvom, pochopí akosi viac... Samozrejme, konceptuálne umenie, ak ide o viac „intelektuálne“ umenie, si veľmi vážim, ale papier mi dal možnosť ručnej práce, a preto som pri ňom zostala. Pretože pracovať s papierom sa musíte naučiť, musíte vedieť, ako ho vyrobiť, musíte sa pokoriť, musíte sa učiť a pracovať. Ak to neviete, je to vidieť, ale ak to viete, je to tiež vidieť.
A prečo som sa vzdala textilného umenia? Pretože som sa musela naučiť pracovať s médiom papiera. Išla som na dva týždne ku Karen Stahlecker do jej ateliéru v Polsbou vo Washingtone. Naučila som sa pracovať s japonským papierom; Karen totiž cestovala po celom svete a bola vynikajúca umelkyňa, ale viac sa zameriavala na technologické záležitosti ohľadom média papiera, jej hlavné záujmy boli skôr technologické.
Mesiace, každý 44 × 32 cm
A čo si teda myslíte o dôležitosti technickej stránky, technologického prevedenia v umeleckej práci s médiom papiera?
Technologická a remeselná zložka umenia je podľa mňa veľmi dôležitá, ale je hlavne potrebné „podriadiť“ si médium tak, aby poslúchalo. Nechcela som sa sústrediť len na technické kvality – to nemám v povahe. Chcela som sa naučiť pracovať s papierom tak, aby robil presne to, čo od neho očakávam. Nechcela som všetok čas obetovať hľadaniu technologických kvalít, chcela som sa naučiť pracovať s papierom tak, aby robil presne to, čo od neho očakávam. Pretože umenie je predsa komentárom k svetu, v ktorom žijeme – prežívame ho, vnímame a chceme o ňom hovoriť, deliť sa. A to je pre mňa podstata umenia.
Ale musela som sa aj tak všetko naučiť od začiatku. Karen Stahlecker mi vtedy povedala, že vlastne nič neviem a že by som mala prísť k nej do ateliéru do Polsbou v štáte Washington.“ Bola som tam dva týždne a vytvorila som tam knihu s názvom Dva týždne v Polsbou.
Čo sa týka technických aspektov, začala som sa venovať papieru v dvoch rovinách. Na jednej strane to bol japonský papier – washi, vyrábaný najmä z lykovej kôry moruše bielej. Ale ja veľmi rada miešam, špiním, experimentujem a „kazím“... takže som doň pridávala všetko, čo sa dalo. Tento japonský papier som však používala veľmi „po poľsky“. Zároveň s papierom som vytvárala obraz. Stále ma priťahovala maľba, a tak som si našla vlastný prístup k japonskému papieru, v ktorom spájam dve veci: technickú zručnosť tradičného japonského čerpania papiera a zároveň prácu s rôznymi poľskými rastlinami. Môj papier sa tak stáva maľbou – vzniká postupne naberaním farby zakaždým z inej vane, a výsledkom je obraz, maľba.
Keďže papiere, ktoré som robila, mali kvôli rovnakému situ aj rovnaký formát, začala som ich skladať a zošívať do kníh, čo robím dodnes. Zároveň som však stále túžila aj po veľkom formáte. Predtým som sa venovala veľkoformátovej textilnej tvorbe, ktorá vychádzala z krajiny a veľmi ma priťahoval ten pocit, keď dielo presahuje moju vlastnú postavu. Hľadala som preto spôsob, ako túto skúsenosť preniesť aj do práce s papierom. A stalo sa, že jedného dňa ku mne prišiel jeden pán, aby mi opravil – alebo možno postavil – krb. Už si presne nepamätám...
Do vášho ateliéru?
Áno, do môjho ateliéru na vidieku. Je to storočná chalupa, taký jednoduchý, trochu provizórny priestor, ale úplne mi vyhovuje. Pracujem tam najmä v lete. A práve tam raz prišiel pán opraviť mi krb. Spýtal sa, či tu nemám nejaké drevo na kúrenie – a po chvíli som počula silný rachot. Pozrela som sa a vidím, že na zemi leží strom, ktorý som sama zasadila... Myslela som, že mi pukne srdce. Ležal tam taký úbohý… a bolo mi ho strašne ľúto.
Mal krásne dlhé ihličie. Začala som to ihličie zbierať a rozhodla som sa ten strom „zachrániť“ aspoň v pamäti. Potom som to ihličie použila v papieri a vytvorila som z toho veľkoformátové dielo s názvom Rekviem pre strom. To ihličie tam funguje ako stopa, ako spomienka na ten strom. Pre divákov to samozrejme nie je jednoznačne čitateľné, ale často sa pýtajú: „Z čoho to je? To sú ihličky?“ No áno, sú. A potom som začala zbierať aj bodliaky, zametať ihličie spod vianočného stromčeka, používať rôzne plody, napríklad čiernu bazu. Postupne som do papierovej hmoty pridávala všeličo. A takto pracujem dodnes – miešam rastliny, materiály, vrstvy. Vznikajú papiere, ktoré sú v podstate maľbou. Hlavným dôvodom a východiskom je pre mňa vždy maľba.
Dobrý deň – dobrú noc, triptych, 170 × 290 cm
Mohli by ste mi ešte viac povedať o tom, akú úlohu v tom všetkom zohráva prostredie, kde sa nachádza váš ateliér?
Ja si myslím, že príroda je najlepším zdrojom inšpirácie. Svojich študentov tiež veľmi povzbudzujem, aby si svet okolo seba pozorne všímali. Príroda tu bola prvá – my sme len hostia. Schopnosť pozorovať, vedieť sa diviť a nadchnúť sa je veľmi dôležitá. Aj pri tých najmenších formách ma príroda dokáže neuveriteľne fascinovať, pretože už tam sa dajú nájsť všetky štruktúry makro aj mikrosveta.
Ľudia bohužiaľ často robia to, čo vedia, nie to, čo skutočne vidia. Vždy som chcela rozprávať o prírode a o jej častiach, ale aj o tom, čo vidím. Robila som to aj predtým vo svojej textilnej tvorbe – fotografovala som, a potom som tie zábery interpretovala tkaním, pričom som vyberala také fragmenty, ktorým bežne nikto nevenuje pozornosť.
Myslím si, že práve tento obdiv k prírode ma stále poháňa. V papieri pracujem s prírodnými materiálmi kvôli akémusi rešpektu k hmote, ale zároveň rešpektujem aj konštrukciu a krásu sveta, ktorá je nepochopiteľná, a jednoducho robím to, čo robím.
Pobyt na dedine veľmi podporuje schopnosť reflexie – kdekoľvek sa pozriem, je krásne. Keď si ľahnem na pohovku a sledujem západ slnka, alebo si len všímam drobnosti okolo... Študentom som často hovorila, aby sa nezameriavali len na to, či sa im niečo páči, ale aby sa zamysleli aj nad tým, prečo sa im to páči. Aby túto analýzu použili vo vlastnej tvorbe a aby vedeli vedome pracovať s tým, čo vidia.
Myslím si, že dotyk je pritom tiež veľmi dôležitý. Dotyk ako dôležitá súčasť vzťahu so všetkým v tomto svete, ktorý nás obklopuje.
Tak to by sme mali učiť aj deti. Keď som chodila do škôlky, tak sme tam kreslili, ale nemali sme farby. Učiteľky varili kyseľ a pridávali do toho farby na maľovanie stien. Myslím, že tam bol olovnatý pigment a rôzne iné prísady, ale nikto to nekontroloval a my sme maľovali rukami, pretože štetce neboli. Pamätám si tú úžasnú slobodu práce s farbami – a keď som sa neskôr vrátila k práci s papierom, spomenula som si na to.
Pamätám si, že okrem toho sme v škôlke aj modelovali z hliny. Milovala som všetky tieto aktivity. Už vtedy som vedela, čo ma baví a kým chcem byť. A keď teraz rozprávam so študentmi, vždy im hovorím: počúvajte seba, svoj vlastný hlas.
Stvorenie mesiaca – autorská kniha, 44 × 32 cm
Presne k tomu vedie moja posledná otázka. Čo je pre vás tu na Akadémii, vo vašej úlohe pedagóga, najdôležitejšie, a čo by ste chceli odovzdať svojim študentom?
Vieru, že to, čo robíme, má zmysel, a nie je dôvod sa ničoho báť. Nikdy som si svoju autoritu nebudovala na vážnosti alebo strachu – a ani by to nebolo vhodné, zvlášť na takejto škole.
A vlastne musím priznať, že sa vôbec necítim, že by som tú autoritu nemala – so študentmi sa vždy dobre dohodnem. Vždy im však hovorím, aby počúvali hlavne seba. Veď oni musia vytvárať svoj vlastný svet, nie môj. Nič nie je horšie než len plniť zadania. Preto formulujem cvičenia pre študentov tak, aby otvárali – aby ich učili interpretovať a vyjadrovať sa. Každý je iný, každý má svoj pohľad, a aby sa mohol vyjadriť, musí sa otvoriť vlastnej interpretácii.
Moja úloha spočíva v tom, ukázať im prostriedky a technologické možnosti, aby mohli slobodne tvoriť. Podstatou týchto úloh je otvárať – nie robiť z niekoho umelca podľa presného návodu, ale učiť kreativite, zodpovednosti a schopnosti robiť rozhodnutia bez strachu. To je kreatívny proces. Nie je to presný recept, ktorý sa má splniť, ani výrobný postup. Ide o to, nebáť sa povedať svoj vlastný príbeh vlastným spôsobom. A zároveň to vedie k hlbšiemu porozumeniu – nielen technike, ale aj tomu, čo tvorba skutočne znamená.
...s červeňou, 3 × 332 × 76 cm
Rozhovor vedla Dominika Sulírová
Odkazy:
Zdroje obrázkov:
Komentáře